Už niekoľkokrát sa opakuje pri mojej ceste do práce ten istý scenár. Stojím na zastávke (počiatočnej), čakám na autobus. Slúchadla na ušiach, lebo ja bez svojich Urbanears nejdem nikam. Nemám ich hádam iba vtedy, keď spím. A tak stojím a počúvam tú svoju hudbu. Ak mi je dlho, zapálim si. Ale vždy idem dostatočne ďaleko od zastávky, nech nikoho neobťažujem-lebo slušnosť a takt.
Dnes som si všimla dvoch chlapov, ktorí evidentne zbadali, že fajčím a ich chuť na cigaretu sa objavila ako bublina nad hlavou v počítačovej hre, kde vidno koľko máte ešte životov. Nevyzerali ako bezdomovci, ale ani celkom ďaleko od nich nemali. Okamžite som pochopila, že ich skúmavé pohľady majú za úlohu iba preskenovať moju osobu a vyhodnotiť, či vyzerám ako človek, od ktorého sa oplatí vypýtať si cigaretu.
Ale v tom som si povedala: Prečo im to uľahčiť? Prečo sa netváriť, že mi to nie je jasné, aj keď sa nám pohľady stretli a mne je preto jasné, čo im behá po hlavách? Otočila som sa teda chrbtom a podišla niekoľko krokov preč-akoby odchádzam. Zastavila som sa, schválne som si potiahla z cigarety a čakala som. Asi po 4 minútach dohovoru medzi sebou a večných pohľadov na mňa sa zrazu jeden postavil a kráčal ku mne. Že mu cigaretu dám podľa toho, ako ju vypýta som ja už dávno vedela. Stíšila som si hudbu tak, aby som počula čo vraví, ale nezložila som si slúchadla (vždy sa dá tváriť, že nepočujem alebo naozaj nepočuť, ak mi žobráci spätne nadávajú, že im nechcem dať 5 EUR, keď si ich odo mňa už aj priamo s nadávkami pýtajú) a čakala som. A čo spravil tento chlap? Postavil sa predo mňa a potíšku (spolu s jasnými posunkami deklarujúcimi, čo hovorí) povedal: "Môžem Vás poprosiť jednu cigaretu?" A ja som mu ju mlčky dala. Nepotreboval vedieť, že ho počujem. To stačilo mne. Dala som mu to, o čo poprosil, pretože sa opýtal slušne, ale hlavne-opýtal sa tak, že sa ani neodvážil ma rušiť v mojej činnosti-v počúvaní hudby. Myslel si, že ho nepočujem, mohol sa opýtať ako skoro všetci väčšinou: Hej ty nemáš cigu? A len rukou naznačia gesto "daj sem cigu". Prečo to neurobil? Lebo slušnosť a takt. Aj napriek všetkému ju mal.
Príde autobus, uvedomím si svoju pozíciu k dverám a vyhodnotím, či nastupujem prvá alebo sa vždy poobzerám. Robím to vždy-zo skúsenosti. Lebo nech sa na mňa nikto nehnevá, ale niektorí starí ľudia mi už prídu tak, že aj na vlastnú smrť by sa predbiehali, len aby tam boli prví. Vidím, že nikto vedľa mňa, tak si veselo nastúpim prvými dverami a pozerám, že keďže sme počiatočná zastávka, môžem si sadnúť kde chcem-mám to rada-už len preto, že je tu možnosť výberu. A takmer vždy si sadnem niekde v okolí vodiča. Je to už automatika, lebo tam sa toho najviac deje (hromžiaci šofér, nespokojný cestujúci, ktorý sa sťažuje, revízor, ktorý vyvolá také emócie na tvárach ľudí, že hneď viem, kto nemá lístok, pokazený autobus, hlásenia, zaujímavé rozhovory a podobne. Pri vodičovi málokedy niekto robí bordel a výstupy takým tým otravným a nepríjemným spôsobom. A niekedy si proste len obzerám všetky tlačítka a kontrolky, čo autobus má a sledujem, kedy sa ktorá používa. Niekedy sa rada hrám na autobusárku-kto ma pozná, vie o čom vravím :D).
Vyberiem si miesto a idem si sadnúť. Neviem, či je to mnou-nemyslím si, že som vzťahovačná, ale čo ma každý deň zarazí je starý pán (proste dedo), ktorý mi počas mojej chôdze autobusom za svojím sedadlom zrazu strčí (v úrovní pliec) pred sedadlo jeho bakuľu a šuchoce sa na moje miesto. Ten autobus je komplet prázdny, ale ten človek to robí stále.
Čo ma vytáča? Možno iba smiešna vec, ale pre mňa ten pocit, ktorý mi ten starý pán (proste dedo) každý deň dá. Ešte len vojdete a už vám dá pocítiť, akoby ste boli taký hlupák, neochotný človek a nevšímavec, že je potrebné pred vás v prázdnom autobuse vystrčiť bakuľu, lebo inak človeka ani nenecháte sadnúť. Tento človek vždy na ďalšej zastávke vystupuje. Nikdy to nepochopím. Tak sa vystresovať nastupovaním a rýchlym obsadzovaním toho istého miesta každý deň pre jednu zastávku. Kde ostala slušnosť a takt? Úplne by stačilo bez stresu nastúpiť a povedať: "Môžem si tam sadnúť ja?" Ani už nevravím, že celý autobus je prázdny-myslím že jednu zastávku by naozaj dokázal sedieť hocikde. Neviem, čo ľudí vedie k takému správaniu. Takej upätosti. Akejsi snahe vydobiť si svoje aj v úplných hlúpostiach. Neviem. Vždy som si myslela, že na starobu budem tak skúsená životom, že už nebudem riešiť, kde v autobuse sedím. A určite sa nechcem dožiť toho, že len preto, že budem stará, budem čakať nezmyselné výhody. Osobne si aj tak myslím, že to nie je starobou, ale konkrétnou povahou. Asi som v sebe nikdy nemala tú potrebu výhry aj cez mrtvolu alebo len tak pre vlastné uspokojenie.
Vždy uvažujem, ako dnes ľudia konajú. Hocijako. A vôbec ich nezaujíma, ako to vnímajú ostatní. Aj mne veľakrát nezáleží na tom, čo si kto o mne myslí. Ale vždy ma zaujímalo, ako na ľudí pôsobím a vždy ma okamžite napadne či to, čo som urobila alebo povedala, nemohlo pôsobiť urážlivo a hlavne-či to nikoho neponížilo. Niekedy si uvedomím, že možno. Ale dávam si nato potom pozor. Aspoň sa snažím.
Dnes som bola svedkom telefonátu, keď niekto požaduje informáciu, ale opýta sa ju rovno štýlom: Ty hlupák aj tak isto nič nevieš a rovno zloží. Alebo mailu v štýle-všetko je tvoja vina a keď sa to zopakuje, tak BU! BU! BU! A ten človek dobre vie, že chyba nastala u neho. Kde je slušnosť a takt? A občas aj trocha sebazaprenia u ľudí, čo seba vidia očami svojho ega na Olympe.
Niekedy nechápem, keď začujem rozhovor mladých báb, kde jedna druhej rozpráva, ako sa jej hnusí tretia, lebo je tučná, škaredá, ma veľký nos, nosí toto a toto a je to nemoderné a podobne. Vždy si obzriem tú, ktorá to počúva a veľakrát na nej okamžite vidím jej vnútorný pocit-je ponížená, lebo z vyššie vymenovaných vecí spĺňa niektoré aj ona. Tak len mlčky pritakáva kamarátke, ktorá si ani priamym pohľadom na ňu nevšimne to, čo si ja uvedomím aj z prvého slova a tónu akým odpovie-nemusím ju ani vidieť.
Ľudia zastavte sa občas vo víre života a len vnímajte veci a ľudí naokolo. Určite si všimnete čo a ako na ľudí pôsobí. Nebuďme tak presvedčení o svojej pravde a o tom čo vidíme. Na svete je mnoho očí a mnoho duší. To, pri čom ja gúľam očami ako nad nepodstatným-áno presne to-sa môže človeka dotknúť najviac- to moje gúľanie očí, tón hlasu, pohľad, nezáujem, presadzovanie svojho alebo naopak iba suchá odpoveď "hm, mno hej chápem". Snažme sa dávať dôraz skôr nato, ako čo robíme a vravíme. Nechytajme sa za slová, ak dobre vieme, čo nám nimi človek chce povedať. Neútočme tam, kde nie je hrozba a nebráňme sa tam, kde nebol útok.
Ja sľubujem, že sa budem vždy snažiť si Vás všímať najlepšie ako budem vedieť :-)
