Ten moment

Autor: Ľubica Dunajová | 9.3.2015 o 10:20 | Karma článku: 3,42 | Prečítané:  460x

Už strašne dlhú dobu sledujem veci, ktoré sa mi akosi nahrnuli do cesty, či už priamo do mojej alebo ma zasiahli cez život iných. Niekedy je človek priamo súčasťou deja, niekedy len počúva, niekedy pozoruje, niekedy radí a komentuje, niekedy si praje to isté a niekedy zas ďakuje, že jemu sa to nestalo.  Každopádne pri tom všetkom sa až nedá nepozastaviť sa na moment. Ale aký je to moment? Taký nechápavý? A možno fascinujúci? Alebo obdivuhodný? Súcitný?  Moment, keď sa človek nejak konečne dokáže pozrieť na veci reálne. Ten moment, keď všetko pochopí a nevie to ani popísať. Tá emócia, strach, radosť, sklamanie? Neviem. Len stojíme a nechápeme.   

Niekedy len tak uvažujem. Respektívne si prajem, aby som v tom nebola sama.

Klasický príbeh, keď človek stratený vo svojej situácii, vám ju opisuje. Vy počúvate (niektorí aj nie), zamýšľate sa a analyzujete (niektorí aj nie) a následne sa zmôžete na nejakú radu, odpoveď, vetu - čokoľvek (niektorí aj nie). Poviete si: "Výborne, presne viem, čo by som robil." Informácie, čo ste dostali, vám prídu úplne ľahko spracovateľné a výsledok je jasný. A potom človek kráča domov a rozmýšľa nad všetkým, čo počul (aspoň ja). A v tom si uvedomí: veď ale ako sa toto môže vôbec niekomu stať? Ako môže niekto vôbec takto uvažovať? Ako sa môže niekto takto zachovať? Ako sa môže niekto takto stratiť? Veď človek predsa vždy vie, čo má robiť. 

 

Ten moment.

 

Alebo keď niekto príde o priateľov a ani si to nevšimne. Ide ďalej akoby sa to nestalo. Môže za to určite niekto iný. Celý život sa tvári, že žiaden problém nikdy nenastal. Že trápnotu, ktorú vyvolá, naozaj nikto necíti. Na nikom mu nezáleží, nikoho si nevypočuje a nezapamätá si ani to, čo si náhodou vypočuje. Povyšuje sa. Je všade. Zúčastní sa všetkého. S ničím nemá problém. Všetko vie. Na všetko má odpoveď, ktorá z neho robí "múdreho".  So všetkým vám ochotne pomôže (samozrejme ak z toho niečo má). Nevadí mu zahrať sa na hlupáka, chovať sa nemorálne, lebo dosiahne svoj cieľ. A popritom všetkom sa pred každého dokáže postaviť s úsmevom a tváriť sa, že to neexistuje. Čaká, že to prehrmí. Ak mu to naznačíte, prehodí tému alebo ticho sedí a zas len čaká, že to prehrmí. Dokonca v situácii, kde ste boli iba vy a on, vám  dokáže  do očí povedať, že sa to nestalo. Vy nechápete. Naozaj úprimne nechápete, čo je také ťažké na tom, priznať si svoje nedokonalosti, chyby a vyfackať to hnusné ego. Prečo sa správať takto pred ľuďmi, ktorí nesúdia, aj keď vidia a napriek tomu sa pred nimi človek nepokorí. Vďaka za to, že vás tolerujú a majú/mali radi je iba zhasnuté svetlo na konci tunela. Svetlo, ktoré slúži len nato, aby zhaslo. Verím, že ten človek to cíti. Vníma, že druhým ubližuje. A že je vlastne sám. Ale je mu to jedno? Alebo to inak nevie? Alebo je zbabelý? Dívate sa na človeka, ktorého správanie vás už neprekvapí. Ale vždy vás prekvapí to, že ste si mysleli, že vás to už neprekvapí.  

 

Ten moment.

 

Alebo taká nečinnosť. Nevôľa pohnúť so svojím životom. A nie vpred, ale  vôbec niekam. Spokojnosť s vlastnou nespokojnosťou. Keď to, čo bolo životným cieľom, zrazu nemá cenu. A to, čo bolo vždy nezaujímavé, je zrazu cieľ. Alebo keď sa človek už nevie ani potešiť. Len tak obyčajne. Keď vám skazí deň už len tým, že otvorí ústa. Cíti svoju negativitu? Je tak sklamaný a ranený? Nemá sa rád? Cíti sa nedostatočný?

 

Ten moment.

 

Alebo taký "prelepovač očí". Keď si niekto vyberie možnosť, ktorá ho má priviesť k šťastiu. A vy už teraz viete, že neprivedie. Keď opakuje dookola stále to isté a ani sa nezamýšľa, kde je chyba. Podľa neho je svet proste taký a život nespravodlivý. A vy viete presne pomenovať, prečo koná tak ako koná. Čo ho ťaží, trápi a čo mu zväzuje zdravý úsudok. Keď vidíte, čo človeku škodí a uškodí, ale napriek tomu za tým ide. Vidí to? Uvedomuje si to? Len je slabý priznať si to? Alebo je to zas ego, ktoré si musí dokázať aj to, čo nie je reálne?

 

Ten moment.

 

Alebo situácie, kedy pochopíte, že človek, ktorý by si zaslúžil veľa, má málo. A človek, čo má veľa, si neváži ani to málo. A nehovorím o peniazoch a majetkoch. Keď niekto dá druhým celého seba a naspäť nedostane nič. Dokonca to druhí berú ako samozrejmosť a ťažia z neho, až pokým ho nevycucajú. Prečo to ten človek robí? Prečo sa snaží, aj keď zbytočne? Je hlúpy alebo len stále verí, že pomôže? Prečo niekto berie energiu druhému? Uvedomuje si to? Robí to zámerne? Alebo mu vlastná spokojnosť zalepila dušu?

 

Ten moment.

 

Vidíme to len my, keď sa nás to netýka? Človek má v sebe ešte jedného malého "človiečika". Voláme ho svedomie. Alebo vnútorný hlas. Každý ho má. Aj keď sa tvári, že ho nepočuje (alebo ho naozaj niektorí vedia proste nepočuť?). Tento hlas sa prihovára vždy, keď je to nutné a človek aj sám cíti, že možno mohol konať inak. Ale prečo tak neurobil? Strach? Ľahostajnosť? Výhoda? Obrana? Viera? Zaslepenie?

Ten moment, keď si uvedomíme, že si toto všetko aspoň dokážeme uvedomiť. ​ A koľko ľudí nie. Ja osobne to vnímam ako cestu za svetlom, aj keď kopec ľudí zostane v tom tmavom tuneli, v ktorom je len svetlo určené na zhasnutie.  Strácame tým čas a energiu? Alebo nás to obohacuje? Vŕtame sa v nezmysloch? Alebo hľadáme zmysel? Ktovie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Maďari si nemajú z čoho vyberať, preto prežíva Bugár

Maďarskí voliči sú čoraz apatickejší a hľadajú alternatívu.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?