Detská izba v meste

Autor: Ľubica Dunajová | 27.6.2014 o 16:28 | (upravené 27.6.2014 o 16:38) Karma článku: 2,80 | Prečítané:  188x

Je až neuveriteľné, kde všade nájde človek inšpiráciu.

Som človek, ktorý má rád určitý stereotyp. Hlavne čo sa týka miest v Bratislave, kam chodím. Rada sa vraciam do kaviarní, klubov, reštaurácií a podobne, kde som sa cítila najlepšie, kde ma niečo zaujalo a kde to vo mne vyvolalo ten pocit, že toto je také "moje".

Už dlhé roky navštevujem jednu a tú istú kaviareň. Nepijem kávu. Nechutí mi. Alebo na ňu nikdy nedorastiem. Je to záležitosť dospelých. Vždy sa mi to páčilo, uvariť si kávu, ísť s niekym na kávu. Ale ja vždy idem na kávu bez kávy. Kedysi to bolo v Auparku, v časoch, keď sa v obchodných centrách mohlo fajčiť. Áno ukameňuje ma každý nefajčiar, ale nevadí :-) Teraz je to tá istá kaviareň, ale v inom obchodnom centre. Boli sme partia báb, ktoré sa tam stretávali pravidelne. Bolo to miesto pre náš babinec. Vždy sme si sadli a presedeli sme hodiny v záchvatoch smiechu. Nikdy nikde inde iba tam. A keď som mala veľa času a nič na programe, neraz som tam sedela aj sama. Moje slúchadlá plné hudby, cigareta, Cola a biele ľadové moccacino, ktoré vypijem iba tam. Nikdy nič iné. Ak sa to považuje za kávu, tak pre mňa je to akoby kakao. Detská verzia kávy. Tej dospeláckej akosi neviem prísť na chuť. 

Považujem to za moje miesto. Za moju kaviareň. Niečo ako detská izba v meste. Milujem, keď niekde prídem a môj zadok ešte nedosadol na stoličku a už mi nesú to, čo si vždy dávam. S úsmevom, priateľským privítaním a malým pokecom. V Auparku to tak vždy bolo-poznala som každú nohu, čo tam pracovala a každá noha, čo tam pracovala poznala mňa a celý náš babinec. Človek sa tam spriatelil s personálom, akoby ich poznal z každodenného života. Mohol si opýtať šľahačku navyše (alebo ju dostal rovno), vypýtal si akú chce hudbu, zohnal im čo potrebovali a oni zohnali to, čo som chcela ja. Vždy bola možná zľava, vždy bolo upozornenie, čo nie je dobré a nemám si to dať, bola zákaznícka karta, aj keď už bolo zakázané ich dávať. A vždy to bolo ako doma. Ako keď prídete na návštevu k priateľom a uvaria vám tam kávu. 

Keď vyšiel zákaz fajčiť, zmenili sme obchodné centrum, ale kaviareň ostala. A v nej taký istý prístup. Dnes si už myslím, že je to preto, aké sme boli my ako zákazníčky. Nikdy sme k nim nepristupovali ako k obsluhe. A oni preto k nám nepristupovali tak, ako k bežným zákazníkom. Keď ono je to vždy všetko o ľuďoch. Môžem sedieť v kutici, ale ak mám dobrú spoločnosť a obsluhu (keď tam smrdí človečina), tak sa cítim dobre. Je mi jedno koľko platím, vždy to zaokrúhlim a oni už vedia, že mi nemajú vydať peniaze a nikdy nerátajú koľko peňazí som im dala. Aj babinec už skoro zanikol, ale chodíme tam stále, aj keď po častiach. 

A prečo to píšem? Je také miesto, kde chodím vždy s kamoškou na obed. Je to obyčajný kebab, kde predávali iba kebab a pizzu. Ale prerobili to a teraz máte terasku a obedové menu. Pracujú tam a vlastnia to Turci. Je to tam koľkokrát zmätok-aj zabudnú, čo sme chceli alebo nestíhajú. Ale vždy sú strašne milí. Obsluhujú iba dvaja-žena a chlap. Čo je na celkom narastajúci počet zákazníkov málo a nikdy nechápem, jak to stíhajú, keď niekedy aj vidím, že možno ani nerozumeli, čo si človek objednal. Ale je to jedna z mojich detských izieb v meste. Prídeme, zakričíme si navzájom "Dobrýýýý", sadneme si a počkáme, kým prídu. Objednáme si, ale vždy to musíme ešte zopakovať-ako také zhrnutie, aby to nepoplietli (dnes už vedia, čo si dávam, niekedy sa ma prídu iba opýtať, či aj dnes toto-a ja to milujem). A je nanajvýš super, keď si objednám a žena sa poobzerá, či ju nepočuť a s tureckým prízvukom mi šepne (čítaj ako píšem): " Toto nedávaj, to neny dobre, dnes sme mali výpadok elektrónu, nehala mäso dlho tam vieš a neny dobre." Každému tykajú, je to pochopiteľné, že neriešia gramatiku a správne oslovenie. Vždy mi je to smiešne. To ako komolia slová a vety. Ale ja nepotrebujem  tip-top reštauráciu s "namakaným" čašníkom, čo ovláda všetky druhy jedál, vín, dezertov a cítim sa pri ňom síce dôležito, že mám servis, ale ruka v ruke s týmto pocitom je aj to, že sa cítim hlúpo, lebo ja z toho čo vraví, nepoznám skoro nič.

Tak si objednám, donesú mi to a ja sa najem. Mám pocit, že čím viac tam chodím, tým väčšie porcie dostávam. Ak mi nesie zabalené jedlo kolega, je toho málo. Keď si ho dám zabaliť ja osobne, ledva sa mi zavrie tá krabička. Chodím tam už dlho a vôbec mi nevadí, že občas po sebe čosi kričia po turecky a ja neviem čo. Ale TO, ako sa rozkrikujú, je strašne smiešne a my sa vždy aj rozosmejeme. Alebo keď sa bezradne obzerajú, lebo nerozumeli objednávke, lebo zákazník hovorí po anglicky. A zrazu ma poklepe žena po ramene a povie "Ty vieš po anglicky? čo ona chce?" Tak vstanem a idem to vybaviť a celé je mi to zasa iba smiešne, lebo tej žene nerozumiem ani ja, lebo to podľa mňa nie je ani angličtina, ale nejaká hatlanina. Tak si domyslím, že asi chce vodu. Risknem to a tak poviem "Dajte jej jemne perlivú minerálku". Si predstavte trafila som :D:D Mne bolo smiešno ešte niekoľko minút aj zo seba. Bežne keď dojem, vezmem pohár s vodou alebo hroznovkou a idem fajčiť von vedľa do parku. Nikto za mnou nekričí kam idem. A ja sa nikoho nepýtam, či môžem vyniesť pohár. Minule mi tam vypadli peniaze a žena za mnou prišla na lavičku a vraví (čítaj ako píšem): Ty vypadlo tebe, ty tam sedela nikto iný, ja upratovala som a našla." Bolo to euro či dve? Mne nechýbali, ale bolo to strašne pekné. Nepotrebovala si ich nechať. Dnes som pochopila prečo. 

V tomto kebabe ma nikdy nezaujíma koľko platím a ani oni sa nezaoberajú presným účtom. Nechávam im vždy niečo navyše a oni mi hocikedy povedia, že mám platiť zas o čosi menej. Milujem to. A dnes som pochopila prečo je to pre mňa detská izba. Keď som dojedla, opýtala som sa ženy, koľko platím. A ona povedala (čítaj ako píšem): tri osemdesát a euro štyricat to je.... Ááááh pet euro a hotovo!" Tak som sa rozosmiala, že či nie náhodou 5,20€ ? Dala som jej 6€ a vravím, že to je dobre. Pozrela nato a vraví (tu prichádza pointa, čítaj ako píšem): "To čo si urobila? Ja teraz mám počítať v hlava? Ja minule prišli takí dva vieš, takí bezdomovce, ja dala im kofola, kebab, vieš. Oni, že koľko? Vieš, mali také drobny, vieš. Vravím dobre nič. Len stará tu stále v kebab-čo si to urobila? Veď nezaplatili vieš. Vravím, veď čo mne je to? Aspoň o jeden deň menej budú žobrať. Mali kebab a pizza, robili 300€, teraz majú obedy robia 600€ a stále len málo, málo. Vravím krista v Bratislava toľko fastfood, toľko reštaurácia, toľko obed-čo chcete, aby každý zo všade prišiel ku vás? Čím viac máš, tým viac si sprostý na hlava!  Vieš, ja mam taký, u nás taký je, že vlas robiť vieš. Tak ja svoj Taft som dala, vieš svoj. Aj chceli, že vyžehliť, ja moja žehlička som dala vieš. A oni, že koľko? Vravím nič. A oni, že tu máš pet euro zato, že si elektrón spotrebovala. A načo mi to je?" A odišla.

 Mne to bolo tak smiešne. Ale vtedy som pochopila, že toto je moja detská izba. Ja sa tu na nič nehrám, oni sa na nič nehrajú. Moju detskú izbu robia ľudia. Celý môj život robia a tvoria ľudia. Môj pocit šťastia či smútku, hnevu, krivdy a všetko robia ľudia. Bez ľudí niet emócií. Bez emócií niet zmyslu života. A preto môj život zmysel má. Jedno z najkrajších zistení. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Maďari si nemajú z čoho vyberať, preto prežíva Bugár

Maďarskí voliči sú čoraz apatickejší a hľadajú alternatívu.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?